| 23.9.2020

Rozhovor: Ivan z Hačavy v Grécku krotí vietor

Vo výnimočných príbehoch ľudí z regiónu pokračujeme Ivanom Krankušom z Hačavy (miestna časť Hnúšte), ktorý sa vďaka svojim zručnostiam dostal k práci inštruktora kitesurfingu v Grécku.

Na čo z detstva v Hačave – Skálí si spomínaš najradšej? 

Foto z mladosti pod hačavskou magnezitkou

Hlavne na to, že sme mali bezstarostné detstvo na dedine, za čo som veľmi vďačný. Mamka vravieva, že ako ma ráno vypustila z domu, nemusela sa o nás starať, vrátil som sa len večer, alebo keď som bol hladný. Lozili sme po stromoch, stavali bunkre, hojdačky, trate a skoky pre bicykle, splavovali Rimavu na nafúknutých dušiach z Tatrovky. Vtedy ešte fungovala komunita na Hačavke lepšie ako dnes, možno to bolo tou dobou, ale ľudia boli súdržnejší. Stavali sme vatry, kde sa v noci zišla pri ohni celá dedina. Centrum spoločenského diania bolo ihrisko, kde sa hrával futbal a nohejbal, v zime ľudia spoločne budovali klzisko, aj malé deti nosili vodu a polievali ľad. Hrával sa hokej, organizovali sa karnevaly na ľade, chodili tam ľudia z Hnúšte, Rimavskej Píly i Tisovca. Dnes je ihrisko zdevastované a nemá sa oň kto starať. Mal som teda aktívne, reálne detstvo, nie smartphonové ako dnešné deti. Väčšinu času som strávil vonku, čo myslím ovplyvnilo aj výber mojich terajších povolaní –  v prírode sa cítim najlepšie.

Čo si robil predtým, ako si sa dostal do veľkého sveta?

Strednú školu som ukončil v Tisovci, potom som sa zamestnal ako elektrikár v hačavskej fabrike. Vydržal som tam rok, práca bola nudná a chcel som zažiť niečo akčnejšie. Tak som podpísal prácu profesionálneho vojaka, to už bolo záživnejšie. Za tri roky pôsobenia v OSSR som ako vodič vystriedal štyri vojenské útvary, dva v Martine, Levice a Nitru. Bolo to zaujímavé povolanie, ktoré ma veľa naučilo, najmä ako prežiť v prírode a sebaovládaniu, čo som ako samorast z Hačavy iste potreboval.  Som rád, že som to zažil, ale po čase mi to už prišlo stereotypné a obmedzujúce v rozvoji.

Tak si sa dostal k práci inštruktora kitesurfingu v Grécku a lyžovania v Tatrách. Ako sa chlapec z malého mestečka dostane k takejto lukratívnej práci?

…open mind a odhodlanie .. každý si tvoríme vlastný osud. Nik sa nemusí držať nalinkovaných stereotypov. Hneď po odchode z armády som si spravil inštruktorský kurz na snowboard a lyže, keďže ma odmala bavilo jazdiť. Spojil som prijemné s užitočným. Celú zimu trávim v našich krásnych horách a učím ľudí vychutnávať pocit z jazdy, robím to už 10 rokov. A kitovanie bol prirodzený upgrade, spôsob ako jazdiť rýchlejšie a skákať vyššie a najmä čo robiť cez leto.

Máš len jednu pláž, na ktorej pracuješ každý rok, alebo chodíš na rôzne miesta?

Toto leto bola ôsma sezóna čo učím kitesurfing. Začínal som na poľskom poloostrove Hell, neskôr som učil v Taliansku na Gargane pri mestečku Vieste, pomáhal som aj kamarátovi z Chorvátska, ktorý má windsurfovú školu pri známom ostrove Korčula. No najradšej a najdlhšie učím v Grécku na Lefkade, v dedinke Agios Nikolaos. Aktívne spolupracujem aj s českou zážitkovou cestovkou Windsoul.cz. Nemajú stabilnú základňu, ale zato majú vychytané najlepšie miesta na kitovanie po celom svete a robia zájazdy priamo na počet a požiadavky klientov.

Čo je na pláži na ostrove Lefkada výnimočné?

Pláž je ideálna pre začiatočníkov, má ideálny sklon na smer vetra, tzv. side shore. Zjednodušene to znamená, že vás neodfúkne do mora. Plytká voda až po pás, ďaleko od brehu, stabilný vietor od popoludnia až do večera. V Grécku je na tento šport teplúčko, netreba neoprén, stačia šortky. Pláž je taký undergroundový spot malej komunitky, žiaden preturistikovaný rezort, čo ja mám rád.

V čom je kitesurfing tak výnimočný šport a čo naň človek potrebuje?

Kitesurfing je krásny v tom pocite slobody. Človek sa naučí cítiť a vnímať vietor ako energiu. Netreba čakať v rade na vlek ako na lyžiach, platiť lístky. Proste nastrojím kite a jazdím kde chcem, kedy chcem – všade kde je vietor, či na snehu na lúke, alebo najlepšie na vode. Je to totálny pocit slobody – jazdiť po vode, krotiť vietor. Každopádne na začiatok odporúčam kurz, kitesurfing sa radí medzi extrémne športy. Nie je to ako snowboard alebo lyže, že si športovo zdatnejší človek kúpi výbavu a naučí sa to sám. Stačí jedna chyba a kite vás hodí aj do vzdialenosti 10 metrov, má veľkú silu. Môžete ľahko rozbiť výbavu, ktorá je drahá a samozrejme aj seba. Na druhej strane, kto sa to raz za asistencie inštruktora naučí, tam je už rýchly progres od začiatočníka k skokom a trikom. Dá sa to prejsť za jedno leto, netreba na to veľkú fyzickú silu, ide viac menej o koncentráciu, techniku a balans.

Je cenovo dostupné ísť si „zalietať“ aj pre ľudí z nášho okresu?

Ale áno. Chodí za mnou aj veľa kamarátov zo Slovenska, ktorých som naučil jazdiť. Iste to nevyjde drahšie, ako dovolenka v Tatrách. Na Lefkadu sa dostanem rýchlejšie, ako z Bratislavy do Košíc, z Viedne lieta priamy let, za hodinku a pol som tam a stojí to približne 100 eur. Autom je to 1 300 kilometrov po diaľnici, ak sa zložia 4 osoby, vyjde to po 70 eur. Čo sa týka ubytovania, plne zariadený apartmán pre dvoch stojí na noc 50 eur a v prípade dlhšieho ubytovania sa to dá vybaviť ešte lacnejšie, záleží od počtu ľudí, nocí a podľa dátumu v sezóne. V Grécku je výhoda aj to, že sa dá spať priamo na pláži, čo často využívame, aj keď máme apartmán. Večer je tam príjemný vánok a milionstar hotel je zadarmo.

Ako rýchlo naučíš amatéra kitovať?

Kurzy sú väčšinou týždňové, teda 5 dní sa učí po 2 hodiny vo dvojici, s jedným kitom. Väčšina ľudí to zvládne a rozjazdí sa za ten čas aspoň do jednej strany. Záleží to aj od konkrétneho človeka, aký je športovo zdatný. Ak by sa chcel niekto naučiť kitovať, nech mi dá o sebe vedieť, rád pomôžem so všetkým a všetky aktuálne tripy a zaujímavé ponuky postujeme na Facebooku na stránke Ride4life.

Ako tam vyzerá Tvoj deň, koľko hodín pracuješ a koľko času máš pre seba?

Deň je vždy super, najmä pracovná doba. Dlho spíme, ako všetci v Grécku (úsmev). Tam sa žije viac nočný život, keďže cez deň je horúco, Gréci večerajú bežne aj do 2:00 ráno. Doobedu chodíme s klientmi na kurze na rôzne tripy po ostrove, ukazujeme im najkrajšie pláže, zaujímavé miesta, skáčeme z útesov do mora, šnorchlujeme, padleboardujeme, čakáme na vietor. Učiť začíname až keď začne fúkať termický vietor, keď slnko nahreje okolité hory na ostrove a tie začnú ťahať stunenší vzduch od mora. Časovo asi od 14:00 a stihneme spraviť tak štyri lekcie do 18:00 a niekedy aj šesť do 20:00.

Čo tam robíš vo voľnom čase?

Voľného času je málo, väčšinou dospávame a oddychujeme, keďže klienti majú aktávny programa venujeme sa im skoro stále.

Máš aj ďalší zaujímavý koníček a k nemu zaujímavé vozidlo, veterána. Povieš nám o ňom niečo viac?

Mám rád autá z časov, keď ako sa vraví, ešte mali autá dušu. Je to iná jazda ako na dnešných autách, keď človek na kormane cíti cestu. Mám staručkú Škodu 1000mb. Autíčko som renovoval ešte počas strednej školy. Teraz sa na nej vozíme už málo, sviatočne niekam na výlet, veteránsky zraz, alebo ako svadobný voz, ktorý vezie nevestu.

Čo si myslíš o rozvoji nášho regiónu, vnímaš zlepšenie, alebo zhoršenie situácie?

Vnímam zlepšenie. Veľa mojich rovesníkov a mladých ľudí sa vracia domov zo zahraničia so skúsenosťami, snahou zlepšovať, meniť svoje okolie a svoju domovinu k lepšiemu. To ma veľmi teší, lebo aj keď skúsili zahraničie, kde sa určite lepšie zarába a mnohokrát žije jednoduchšie, ale doma je doma, tu máme korene. Máme tu mnoho čo ponúknuť najmä čo sa týka turizmu. Stačí spojiť sily, skúsenosti a začať na tom pracovať. Napríklad ma potešilo zvolenie môjho kamaráta Romana Lebedu za primátora mesta Hnúšťa, keďže naša dedinka Hačava – Skálie patrí pod Hnúšťu. Mesto ožilo, renovuje sa, buduje, napreduje. Mám vlastný sen v budúcnosti v Hačave vybudovať bikepark – športovú aktívno-oddychovú zónu v prírode a ten som predstavil primátorovi, ktorého to tiež nadchlo a pomáha nám ako môže. Verím, že sa to raz podarí zrealizovať, hneď má mladý človek chuť vrátiť sa domov, keď vidí, že to má nádej a význam.

Hačavská partia mladých ľudí

Čo by si na Slovensku zmenil, keby si mal tú moc?

Uvedomenie ľudí vo svoju podstatu. Spojenie človeka s prírodou, starostlivosť o ňu a samých seba. Keď porovnám Slovákov s ostatnými, hodne sa mračia a sú málo vďační. Žuje ich systém okolo, zhon, stereotyp, práca, čo ich ubíja. Mali by vypnúť televízor, ja som nikdy žiadny nemal, a uvedomiť si, že každý si je strojcom vlastného šťastia, že každý nový deň je šanca na nový začiatok. V dnešnej dobe môže ozaj človek robiť a živiť sa tým, čím chce, čo ho napĺňa a čo ho baví. Len to musí robiť naplno, odhodlane a s láskou. Rob čo miluješ a miluj to, čo robíš, inak ničíš sám seba. Vráť sa viac ku koreňom, k prírode, tam nájdeš šťastie.

Fotogaléria

Foto dňa